Moje 1. svedectvo - Boh existuje

Spomienky na detstvo sú často popretkávané drobnými zázrakmi, ktoré vtedy boli možno len tichým hlasom v srdci, no dnes ich už viem pomenovať – boli to Božie zásahy. Jedna z najhlbších stop z môjho detstva sa vryla práve počas jednej zasneženej zimy, keď som mala sedem rokov. Rodičia dlho pracovali, brat sa už vedel postarať o seba, a ja som chodila do družiny. V ten deň nám pani učiteľka oznámila, že musíme ísť domov skôr, lebo cesty sa rýchlo stávajú neprejazdnými.

Všetko navôkol bolo čarovne biele, sneh pokrýval krajinu a vzduch bol naplnený tichom, ktoré vie vyčarovať len zima. S ostatnými deťmi sme nasadli do rôznych autobusov, no cesta sa nevyvíjala podľa plánu. V susednej dedine autobus zastal a šofér oznámil, že ďalej nemôže pokračovať. Ostatní cestujúci, dospelí, sa rozhodli popasovať so závejmi vysokými až dva metre. Volali ma s nimi, ale niečo ma zastavilo. Možno to bol len strach, možno vnútorný hlas, no bola som presvedčená, že nemôžem ísť. Zostala som sama na zastávke, osamelá, v náručí vetra a drobného snehu, ktorý víril okolo mňa ako biele závoje neistoty.

V tej chvíli prišla na mňa panika, smútok a pocit úplnej bezmocnosti. "Je toto môj koniec?" pýtala som sa v duchu. No práve vtedy som si spomenula na babičkine slová o Anjeloch a na modlitbu, ktorú ma naučila. V duchu som prosila Boha o zázrak, o pomoc, o záchranu. A zrazu, v úplnom tichu, som začula zvuk motora. Objavil sa traktor a v ňom môj sused so susedkou, ktorí ma bez váhania posadili k sebe a odviezli cez snehové záveje až domov. Po ceste sme míňali aj tých, ktorí sa rozhodli brodiť závejmi pešo, a vtedy som pochopila, že som bola zachránená nielen vďaka ľudskej dobrote, ale aj vďaka Vyššej ochrannej ruke.

V noci sa mi sníval sen, v ktorom ku mne prehovoril Boh a ukázal mi, že ak by som išla s ostatnými, možno by som už navždy zostala v tých snehových jazykoch. Ráno som vstala s istotou, že sa ma Boh dotkol, že ma nenechal samu. To bol začiatok mojej skutočnej viery – pochopenia, že Boh je bližšie, než si myslíme, že číha v zázrakoch všedných dní aj v tichu zimných večerov.

Tri dni trvali snehové búrky, kým sa cesty znovu otvorili. Keď som sa po tých dňoch vrátila do školy, učiteľka sa ma spýtala, ako som sa vtedy dostala domov. Slzy sa mi hrnuli do očí, no povedala som len: "V poriadku." Už vtedy som vedela, že dôležité nie je hľadať vinníka, ale poďakovať za každú ruku, ktorá nám bola podaná, za každý lúč nádeje aj za skúsenosť, ktorá nás posunie vpred.

Život nás učí odpúšťať a nehľadať chybu, ale dobré v každej situácii. Boh je s nami v každom okamihu, aj vtedy, keď sa cítime opustení, a je vždy pripravený pomôcť. Stačí, ak Mu otvoríme srdce a začneme s Ním žiť svoj život úprimne – najlepšie modlitbou, ktorá je mostom medzi našou slabosťou a Jeho nekonečnou silou.

Začiatok cesty dôvery

Odvtedy beriem každý deň ako dar a verím, že Božia prítomnosť sa prejavuje aj v najobyčajnejších okamihoch. Svedectvo, ktoré tu píšem, nie je len o veľkých skutkoch, ale najmä o malých zázrakoch a tichých odpovediach na volanie o pomoc. Ak túžite zažiť Boha vo svojom živote, skúste sa Mu otvoriť – možno práve v čase, keď sa všetko zdá stratené, príde nečakaný traktor, ktorý vás prevedie závejmi k bezpečiu a domovu.

Boh je verný a Jeho láska obklopuje každého, kto Ho hľadá. Život s Bohom je síce plný otázok a výziev, ale aj radosti, nádeje a pokoja. Nech už stojíte pred akýmkoľvek závejom – nezabudnite, že za každým záhybom môže čakať zázrak len pre vás.